Ján Mokoš: Zachovanie histórie bolo pre Vysoké Tatry kľúčové

Históriu treba uprednostniť pred výstavbou nových budov. Najdlhšie pôsobiaci primátor mesta Vysoké Tatry Ján Mokoš hovorí, že už po nástupe do úradu v roku 2003 si uvedomol, že pre mesto si potrebuje uchrániť starú, pôvodnú architektúru, typickú pre Tatry v čo najväčšej možnej miere.

Pilot, dlhoročný primátor, Tatranec

Narodili ste sa v Zemianskych Kostoľanoch. Kedy ste sa stali Tatrancom?
Už veľmi, veľmi dávno. Na obdobie, kedy som pre Tatry začal žiť, sa pamätám úplne presne. Bolo to vtedy, keď som ako člen turistického oddielu začal chodiť do Tatier. V tom čase som tu bol trikrát v roku. Trvalý pobyt mám vo Vysokých Tatrách od roku 1993, pričom na poste primátora som 16. rok. Sú to tak už takmer tri desaťročia, čo sú Tatry mojim skutočným domovom.

Čo je pre vás ako primátora symbolom Tatier?
Ľudia, ktorí tu žili a žijú. Mnohí z nich tu zanechali po sebe nezmazateľné stopy, či neustále pomáhajú rozvíjať naše mesto. Spomeniem aspoň niektorých. Z nedávnej histórie sú to napríklad priekopník celoročnej klimatickej liečby tuberkulózy a respiračných chorôb Mikuláš Szontagh alebo architekt Vysokých Tatier Gedeon Majunke. Dnes sú to horský vodca Pavol Rajtár alebo vedecký pracovník Vojtech Rušin, ktorých považujeme nielen my Tatranci, ale celé Slovensko za žijúce legendy. No a symbolom našich veľhôr a nášho mesta sú, samozrejme, aj návštevníci. Turisti sú už neodmysliteľnou súčasťou a my im musíme vytvárať podmienky na to, aby sa k nám radi vracali.

A pokiaľ by ste mali odpovedať ako milovník hôr?
Pre mňa je to Kriváň, ktorý je symbolom Slovenska. Každým rokom sa snažím absolvovať národný výstup, aj keď sa mi to nie vždy podarí. Tento výstup má svoje špecifické čaro, lebo sa tu stretávam s ľuďmi, ktorí Kriváň a hory zbožňujú rovnako ako ja.

Lásku k horám a výšinám v sebe nezapriete . Zdolali ste najvyššiu horu Afriky Kilimandžáro, najvyšší vrch Kaukazu a Ruska Elbrus, najvyšší vrch Európy Mount Blanc, či najvyššiu nečinnú sopka sveta – Chimborazo v Ekvádore. Ktorá hora bola pre vás najnáročnejšia, či už fyzicky alebo psychicky?
Tá posledná, zo začiatku tohto roka – výstup na Chimborazo. Sopka sa nachádza na rovníku, na najvzdialenejšom bode od stredu Zeme. Pre zaujímavosť uvediem, že je ešte o dva kilometre a 222 metrov ďalej než najvyššia hora sveta Mount Everest. Výstup trval 8,5 hodiny a vy prekonávate priemerný sklon 35 až 40 stupňov po ľadovci. Navyše, kráčate v 20 stupňovom mraze, fúka vietor takmer 100 kilometrov za hodinu. Toto bol jednoznačne fyzicky, ako aj psychicky najnáročnejší výstup, ktorý som vo svojom živote zažil.

Mali ste strach?
Nie. V horách netreba mať strach, treba mať rešpekt. A to ako v kopcoch, tak aj v živote.

Primátorom Vysokých Tatier ste už 16 rokov. Ako sa z vojenského pilota stane primátor?
Dostať sa do Vysokých Tatier po ukončení mojej aktívnej kariéry pilota bol môj dávny sen a tak som sa uchádzal o post riaditeľa vojenskej zotavovne Hotela Tatranské Zruby, ktorý som získal. Hotelu sa pod mojim desaťročným vedením darilo, získali sme dve medzinárodné ceny, za gastronómiu a druhú za hotelierstvo, ktoré sme prebrali v Madride a Frankfurte nad Mohanom. Neskôr ma skupina miestnych ľudí, ktorí si všimli moje úspechy, oslovila, či by som nechcel svoje skúsenosti zužitkovať pre mesto. Ľudia mi dali svoj hlas a tak som 3. januára 2003 prebral funkciu primátora Vysokých Tatier. Za to, kde dnes som, by som sa rád poďakoval obyvateľom Vysokých Tatier, ktorí ma povzbudzovali a podporovali.

A teda ako sa stane z pilota primátor?
Angažovanosťou, záujmom a láskou k Tatrám a Tatrancom.

Uplatňujete skúsenosti pilota či riaditeľa hotela vo vašej súčasnej pozícií?
Pravdaže áno. Či už to bola práca pilota, ktorá ma naučila disciplíne a viere v seba samého, alebo funkcia riaditeľa hotela a primátora, ktoré mi ukázali a ukazujú čaro tímovej práce. Uvedomujem si, aké je dôležité robiť to, čo vás baví. Vtedy sa totiž dostaví úspech. Verím, že spolu s kolegami a Tatrancami budujeme z Tatier dobré miesto pre život.

Mesto pre domácich aj turistov

Ako ste sa neraz sám vyjadrili, jednými z najťažších životných aj profesionálnych skúšok boli veterná kalamita v roku 2004 a následne najväčší požiar v roku 2005, ktoré zasiahli Vysoké Tatry. Ako si na toto obdobie spomínate?
Tieto dve udalosti boli naozaj najťažším obdobím v mojom profesionálnom živote. Požiar bol extrémne náročný na psychiku. Horel les, fúkal silný vietor a ľudia mali strach, že sa oheň roztiahne aj na ich príbytky. Boli to náročné chvíle, no spolu sme ich zvládli. Ja som sa snažil byť oporou obyvateľom a oni boli oporou mne.

V čom najviac zmenili tieto udalosti Tatry aj ich obyvateľov?
Ešte viac spojili Tatrancov. No nie len ich – zomkli celé Slovensko, pomáhalo aj zahraničie. Všetci sme vtedy ukázali, že vieme byť v ťažkých chvíľach solidárni a držíme spolu.

Ako si ako dlhoročný a skúsený primátor vysvetľujete to, že Slováci majú k Tatrám vášnivý vzťah, no ostatné hory im neprirástli k srdcu až tak ako tie tatranské?
Lebo sú symbolom Slovenska. Veď, napokon, máme to aj v hymne. Tatry majú úžasné hory a vďaka tomu čistý vzduch, čo v minulosti pomohlo rozvoju kúpeľnej a liečebnej starostlivosti. Preslávili sa tiež poľovníctvom. Z Tatier sa tak postupne stal fenomén – ľudia tu nachádzajú pokoj, relax, prichádzajú sem načerpať sily. Ich veľkou výhodou je aj veľkosť. Lebo hoci sú najvyšším pohorím Karpát, ľuďom sú dostupné a aj za jeden deň v nich dokážu objaviť množstvo krásy.

Ako tento fakt vnímate ako dlhoročný primátor?
Zodpovedne. Najdôležitejší sú obyvatelia Vysokých Tatier. Mesto im musí vytvárať podmienky pre kvalitný život. V druhom rade sú to turisti. Musíme budovať mesto, ktoré ich láka a kde sa radi vracajú. Počet turistov, ktorí každoročne navštívia Tatry, nie je zanedbateľný a pre radnicu je prostredníctvom miestnej dane aj zdrojom príjmov. Na oplátku, musíme do cestovného ruchu investovať. V spolupráci s Oblastnou organizáciou cestovného ruchu Región Vysoké Tatry sa snažíme realizovať veľké podujatia ako Medvedie dni, či Ľadový Dóm. Okrem toho mesto vo svojej réžií organizuje desiatky kultúrnych programov, ktoré sú určené domácim, ako aj návštevníkom.

Vysoké Tatry a ich rozvoj

Tatry sa za posledné desaťročia veľmi zmenili, najmä po vizuálnej stránke. Ktoré zmeny považujete za najzásadnejšie?
V roku 1993, keď som nastúpil na úrad, boli Tatry prázdne. Plné opustených budov, chátrajúcich pamiatok, na ktorých sa značne podpísal čas. Po veľkej privatizácii sa mnohé kultúrne pamiatky, staré vilky, liečené ústavy a zariadenia dostali do rúk ľuďom, ktorým na Tatrách a ich rozvoji nezáležalo, a tak, bohužiaľ, aj vyzerali. Ja som stál pred rozhodnutím ako ďalej, akou cestou sa máme uberať.

Akou?
Že históriu treba uprednostniť pred výstavbou nových budov. Uvedomoval som si, že potrebujeme zachrániť starú, pôvodnú architektúru, typickú pre Tatry v čo najväčšej možnej miere.

Na čo ste najviac hrdý?
Na rekonštrukciu budov, ktoré sú kultúrnymi pamiatkami. Teda menovite Vila Alica, Vila Ilona a Vila Flóra. Za zmienku určite stojí aj Hotel Lomnica, ktorý dlhé desaťročia chátral, no po tom, čo sa citlivo zrekonštruoval, sa stal opätovne pýchou Lomnice. Tieto renovácie ukazujú, že toto je tá správna cesta, ktorou by sme sa mali v cestovnom ruchu uberať.

Stále tu však máte pred sebou veľa práce…
Samozrejme, ešte nám ostáva zrekonštruovať Kúpeľný dom v Tatranskej Lomnici, rekonštrukciu si pýta i amfiteáter v Smokovci, ako aj viaceré budovy v súkromných rukách. Bývalý areál Eurocampu by bolo vhodné využiť na výstavbu rodinných domov. Potrebujeme dobudovať infraštruktúru a atrakcie, ktoré budú slúžiť domácim a návštevníkom nášho mesta.

Tatry sa nevyhli ani vstupu silného hráča v oblasti cestovného ruchu, ktorým je prevádzkovateľ horských stredísk Tatry Mountain Resorts. Ako vnímate tento fakt?
Silný investor bol vo Vysokých Tatrách nevyhnutnou súčasťou pokroku. Je tomu tak, napokon, všade vo svete. Osobne ma teší fakt, že ide o slovenskú firmu, ktorej sa nedá uprieť, že skrášlili prostredie, dokreslili kolorit služieb a zvýšili ich kvalitu. Či si to priznáme, alebo nie – bez silného partnera by Tatry nevedeli konkurovať svetovým strediskám.

Neraz treba robiť kompromisy. Toto pravidlo platí pri riadení mesta dvojnásobne. Kde sú vaše hranice, ktoré by ste neboli ochotní prekročiť?
Nech už sa dotkneme akejkoľvek oblasti – zdravotníctva, dopravy, školstva – všade musí človek robiť kompromisy. A tiež platí, že málokedy idú veci presne tak, ako chceme. Každá investícia, každý rozvoj je proces, do ktorého je zainteresovaných viacero strán, pričom každá chce dosiahnuť to svoje. Rozhodnutie musí byť k spokojnosti všetkých strán, inak sa nikde nepohneme.

Takýmto situáciám ste sa teda nevyhli…
Budem úprimný, ako primátor som sa v nich nachádzal veľakrát. Či som rozhodol správne, nechám na voličov. Viem však, že svedomie mám čisté a že som vždy robil pre Tatry, ktoré sú mojim domovom a podľa toho sa k nim aj staviam.

Môžete byť konkrétnejší?
Svojho času tu bola snaha vybudovať na Hrebienku šesťposchodový, tristolôžkový hotel. Tento návrh sme zmietli zo stola. O tom, aké projekty v meste prejdú, hovorí územný plán mesta, ktorý schválili poslanci pred 10 rokmi. Z neho môžu čerpať informácie aj prípadní investori, ktorí by v budúcnosti chceli v našom meste vyvíjať aktivity.

Aký máte plán na riešenie čiernych stavieb, ktoré otvorene kritizujete? Aké opatrenia ste už v tomto smere zaviedli?
V prípade riešenia čiernych stavieb sa opäť musíme držať stavebného zákona a rešpektovať jeho dikciu. Pokiaľ bude novelizovaný, prostredníctvom Združenia miest a obcí i Asociácie horských sídiel Slovenska sa snažíme, aby mali samosprávy väčšie kompetencie pri riešení čiernych stavieb. Zatiaľ nám však ruky zväzuje zákon.

Budúcnosť

Primátorom Vysokých Tatier ste už 16 rokov a kandidujete aj v nadchádzajúcich komunálnych voľbách. Vašou prioritou je budovanie Tatier ako kvalitného mesta pre život. Čo by vám pomohlo pri vašej práci?
Pokiaľ by Vysokým Tatrám venovali viac pozornosti Vláda SR a parlament. Či už to je finančná výpomoc alebo úprava legislatívy tak, aby sme vedeli dobré a reálne projekty, ktoré sú prospešné pre miestnych i turistov, rýchlejšie vyriešiť. Na stole máme projekty, ktoré stoja aj desať rokov a sú bez výsledku. Či už hovoríme o doprave, cyklotrasách, alebo úprave verejných priestranstiev. Mesto tak často supluje štát a musí vynakladať prostriedky tam, kde by nemuselo a nemalo.

V posledných rokoch sú po celom Slovensku horúcou témou cyklotrasy a ich budovanie, Vysoké Tatry nevynímajúc. Myslíte si, že ich budovanie pomôže riešiť situáciu so stavom vozidiel na cestách?
Možno to nevedia všetci, ale najväčším problémom pri budovaní cyklotrás vo Vysokých Tatrách je majetkové vysporiadanie pozemkov. Až 65 percent pozemkov v Tatrách vlastní štát, bez ktorého sa nepohneme. To je náš najväčší problém. Na jeseň tohto roku by mala byť schválená prvá zmena zákonov, ktoré by mali zjednodušiť celý proces. Mestu sa teraz podarilo získať cez grand cezhraničnej spolupráce prostriedky na vybudovanie cyklotrasy Tatranská Lomnica – Tatranská Kotlina. V ďalšej etape by sme chceli vybudovať cyklochodník z Lomnice do Smokovca. Tieto cyklotrasy by mali byť určené skôr pre rodiny s deťmi, s možnosťou zapožičania bicykla a ďalším službami. Aj keď sú Tatry krásne, pred nami je ešte veľa práce.

Kto je Ján Mokoš
Vyštudoval Vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach a stal sa pilotom. Ako prvý pilot v Československu lietal na stíhacom bombardéri SU 22-M4, riadil aj stíhačku Mig 21. V rokoch 1990 – 1992 bol rektorom Vysokej vojenskej leteckej školy v Košiciach a následne Náčelníkom správy letectva Armády Slovenskej republiky. V roku 1993 sa presťahoval do Vysokých Tatier a stal sa riaditeľom Vojenskej zotavovne a hotela Tatranské Zruby. Od roku 2003 je primátorom mesta Vysoké Tatry.